Prvé obdobie (z dejín školstva v Trenčíne do r. 1649)

Počiatky školskej vzdelanosti v Trenčíne siahajú do 15. storočia. Už v r. 1437 sa medzi zástupcami mesta spomína rektor Ján, čo svedčí o tom, že Trenčín mal v tomto čase mestskú školu. Častejšie správy o nej však máme až zo 16. storočia, presnejšie od roku 1528, keď škola vyhorela a od roku 1530, odkedy sa v mestských účtoch pravidelne zaznamenávali platy jej rektorov a učiteľov. Škola bola v poslednej tretine 16. storočia v rukách evanjelikov a mala v tom čase charakter nižšieho gymnázia. Pozostávala z troch nižších a dvoch vyšších tried (ročníkov) a jej organizácia aj učebné osnovy sa riadili podľa školského poriadku, ktorý bol analogický ako školské osnovy a poriadky na ostatných evanjelických mestských školách.

V 16. storočí vzniklo v Trenčíne evanjelické gymnázium, ktoré sa prvýkrát spomína okolo r. 1570. Jeho prvým rektorom bol učený zeman Peter Babroš, rodák z Beluše, ktorý prišiel do Trenčína už ako uznávaný pedagóg z Veličnej na Orave. Bol aj mestským pisárom (notárom) a vynikol ako básnik.

Posledný rektor školy Juraj Holveid ml. zotrval v Trenčíne do r. 1672, kedy musel školu opustiť pre prenasledovanie zo strany ideologických odporcov. Tento rok možno považovať za rok zániku trenčianskeho gymnázia. V stredoškolských tradíciách pokračovalo v meste len jezuitské gymnázium, založené už v r. 1649.

Druhé obdobie (1649-1773)

V Trenčíne začali jezuiti pôsobiť od decembra 1646. Začiatkom januára 1649 dostali od komorného radcu Rakovického právo na otvorenie školy v meste. Vyučovalo sa v malej miestnosti v Popelovom dome (stál na mieste dnešnej sporiteľne na Mierovom námestí), ktorý v r. 1655 kúpili. Rektorom kolégia a riaditeľom školy bol Ján Lippay a prvým profesorom Tomáš Vulpianus z Moravy. Onedlho po založení nastal veľký rozvoj školy. Do r. 1688 na 363. Študenti z mesta tvorili iba menšiu časť, väčšina pochádzala z okolia Trenčína a takmer všetci boli slovenskej národnosti. V rokoch 1655-58 učili na škole i slovenskí profesori, ako bol Andrej Jankovič, Mikuláš Nemčány, Ján Černiansky a ďalší. Vyučovanie sa riadilo spoločným štatútom Ratio studiorum ešte z r. 1599. Hlavným predmetom štúdia bol latinský jazyk, ktorý sa používal aj na objasňovanie poznatkov z iných odborov. Prostriedkami podporujúcimi štúdium boli početné cvičenia, opakovanie učiva, súťaže, verejné recitácie a akadémie. Vyučovanie bývalo predpoludním i popoludní po dvoch hodinách, v sobotu bývalo celotýždenné opakovanie učiva a katechizmus. Účinkovanie jezuitov a vyučovanie bolo niekoľkokrát prerušené kvôli vpádom Turkov, protihabsburgským  povstaniam  a  morovej  epidémii.  Po  zrušení  rehole jezuitov v roku 1776 panovníčka Mária Terézia rozhodla, že školu preberú piaristi. V rokoch 1773-76 vyučovali na gymnáziu väčšinou exjezuiti, čiastočne i svetskí kňazi.

Tretie obdobie 1773-1850

Piaristi otvorili školu 7.novembra 1776 a mala názov Regium maius gymnasium (Kraľovské vyššie gymnázium). Ich študijný systém sa výrazne líšil od jezuitského systému, väčší priestor sa v ňom poskytoval domácim jazykom, najmä však reálnym predmetom. Krátko po prevzatí gymnázia sa zvýšil aj počet žiactva a v r. 1777 ho už navštevovalo 236 študentov.

Podľa školského poriadku z r. 1777-78 (Ratio educationis) bolo gymnázium päťtriedne. Školský rok trval od 1. novembra do 15. septembra. Veľké prázdniny boli od 16. septembra do 31. októbra. Feriálny (voľný) deň býval každý štvrtok celý deň a v utorok popoludní. V roku 1876 boli veľké prázdniny preložené na júl a august.

Učebné predmety gymnázia sa delili na potrebné a užitočné. Potrebné boli: náboženstvo, písanie, logika, štylistické cvičenia v latinčine i v rodnej reči a prírodopis. K užitočným predmetom patrili: Starý a Nový zákon, uhorské dejiny, zemepis. Školský poriadok povoľoval aj vyučovanie mimoriadnych predmetov, ako boli gréčtina, pokusná fyzika a poetika.

Na strednú školu mohli byť prijatí tí žiaci, ktorí dovŕšili 10. rok veku, vedeli čítať a písať po latinsky a v materinskej reči a z matematiky ovládali štyri základné počtové úkony. Tresty, ktoré sa používali, mali za cieľ pomáhať výchove. Keď nepomohli napomenutia, žiak bol preradený do nižšej triedy alebo prepustený zo školy. Návšteva divadiel a verejných zábav bola povolená iba v spoločnosti rodičov.

Od r. 1777 až do r. 1805 sa v zápisniciach uvádzali tieto stupne známkovania vedomostí žiakov: praeclarus (vynikajúci), bonus (dobrý), mediocris (stredný), praestans (obstojný), infra mediocritatem (podpriemerný), inter postremis (medzi poslednými). Stupnica správania bola: bona (dobré), mediocris (stredné), mala (zlé).

V r. 1807 nadobudol platnosť nový školský poriadok (Ratio educationis publicae), ktorý urobil do organizačnej štruktúry školy určité zásahy. Podľa neho tretia trieda ľudovej školy bola pripojená ku gymnáziu, a tak sa z päťtriedneho stalo gymnázium šesťtriednym. V r. 1831 prerušila riadne vyučovanie cholerová epidémia a v r. 1848 a 1849 bolo vyučovanie prerušené skoro úplne. V budove gymnázia boli umiestnení vojaci, ktorí tu spôsobili veľké škody.

Po porážke revolúcie 1848/49 vydal minister školstva Lev Thun pre všetky gymnázia a reálky nový organizačný poriadok (Entwurf), na základe ktorého vznikajú osemročné gymnáziá končiace maturitnou skúškou. Tento poriadok dovoľoval, aby národnosti žijúce v rakúskej monarchii používali na svojom území vlastný jazyk ako jazyk vyučovací.

Štvrté obdobie ( 1850-1918)

Na základe Thunovej reformy sa trenčianske gymnázium stalo štvortriednym nižším gymnáziom s vyučovacím jazykom slovenským. Nemčina bola povinným predmetom, maďarčinu učili profesori pololegálne a z vlastnej iniciatívy, úradne bola povolená iba od roku 1855, aj to až od štvrtej triedy.

Od februára 1862 do roku 1867, teda do rakúsko – maďarského vyrovnania, bol hlavným vyučovacím jazykom slovenský jazyk. Od roku 1867 slovenčinu vytlačila maďarčina, slovenčina sa používala ako “pomocný jazyk” v nižších triedach a koncom storočia sa učilo po slovensky iba náboženstvo.

Zmeny vyučovacieho jazyka kvalitu vyučovania nezlepšili. Neustále zmeny sa netýkali nepriaznivo len Slovákov, ale aj veľmi početných židovských žiakov, pre ktorých bola materinským jazykom nemčina. Preto v roku 1874 otvorila židovská náboženská obec v Trenčíne súkromné reálne gymnázium. Zaniklo však po niekoľkých rokoch, keďže vysoké náklady náboženská obec nebola schopná trvalo znášať.

Entwurf delil školský rok na 2 semestre a nariaďoval na konci každého prísne skúšanie.

Kráľovský prípis z 27. októbra 1868 povolil rozšíriť trenčianske gymnázium na šesť tried. V školskom roku 1868/69 sa otvorila piata trieda a v nasledujúcom roku šiesta. Tým sa stalo gymnázium vyšším.

Novoorganizované vyššie gymnáziá pripravovali žiakov na univerzitné štúdium a vyučujúci museli mať univerzitné vzdelanie zakončené štátnou skúškou.

16. augusta 1875 vzniká študentský podporujúci spolok Alumnea, ktorý mal vo väčšej miere umožniť štúdium chudobnejším žiakom, a tak zvýšiť počet študujúcej mládeže. Spolok podporoval len takých žiakov, ktorý mali dobré mravy a dobrý prospech. V prvom školskom roku po založení poskytoval každodenne teplý obed a večeru piatim chudobným žiakom, šiesti dostávali peňažitú pomoc.

V roku 1876 vzniklo silné hnutie za doplnenie trenčianskeho gymnázia na osemtriedne. Ministerstvo školstva dekrétom č. 12878 zo dňa 27. júna 1876 rozhodlo o doplnení gymnázia, a tak v školskom roku 1876/77 bola otvorená siedma a v školskom roku 1877/78 ôsma trieda. Tým sa stalo gymnázium úplným. Počet žiakov rýchlo stúpal, zvýšil sa aj počet profesorov, čo malo, samozrejme, aj kladný vplyv na intelektuálny potenciál mesta.

Gymnázium čiastočne financovalo mesto, profesorov platil štát. Stará budova bývalého jezuitského kláštora na hlavnom námestí už nevyhovovala, preto na náklad štátu koncom sedemdesiatych rokov budovu rozšírili, postavili 11 nových tried a rozličné ďalšie pomocné priestory. Takto upravená budova vyhovovala niekoľko desaťročí.

Éra postupného pomaďarčovania žiakov slovenského pôvodu začala po rakúsko-maďarskom vyrovnaní r. 1867. Povestné školské zákony grófa Alberta Apponyiho z r. 1907 znemožňovali učiteľom národnostných škôl akúkoľvek činnosť pre vlastný národ. V r. 1909 ich doplnilo vládne nariadenie, podľa ktorého sa aj náboženstvo mohlo vyučovať len po maďarsky. Slováci, ale najmä študujúca mládež, museli znášať kruté jarmo maďarizácie až do vyhlásenia samostatnej Československej republiky 28. októbra 1918.

Počas prvej svetovej vojny, v šk. rokoch 1914/15 a 1915/16, bola budova školy obsadená vojskom, a tak sa vyučovalo v budove vyššej dievčenskej školy a v ľudovej škole, a to popoludní od 14. do 18., prípadne do 19. hodiny. Pre vojnové udalosti vyučovanie v ďalšom čase síce nemuselo byť zastavené, ale priebiehalo so značnými ťažkosťami. Posledný šk. rok vo vojnovom ovzduší sa začal 5. septembra 1917 a trval do 15. júna 1918. Písomné maturitné skúšky sa konali v polovici mája, ústne skúšky začiatkom júna.

V celom vojnovom čase výrazne poklesla kultúra a samovzdelávacia aktivita študentov, poklesol i prospech žiactva.

V septembri 1918 začali maďarskí profesori nový školský rok. Po vzniku republiky prestali vyučovať, ale gymnázium nezaniklo, pokračovalo v nových podmienkach, v novom duchu a s novými ľuďmi.

Čítaj viac na http://www.gymnaziumtrencin.sk/skola/historia-skoly.html?page_id=1236